Som taka smutna...
Mila Wahl,
prave teraz som Ti dopisala dlhy uplakany mail, plny smutku, otazok,
nejakeho nestatsia, s ktorym sa niekedy prebudzam ako napriklad dnes....
vsetko sa vo mne bije...
od rana placem a citim sa taka opustena a nestastna...
Mail sa neodoslal, asi to tak am byt....
ja stale rozmyslam, riesim, komplikujem co sa da...
preco to robim Wahl?
Preco uz neviem byt konecne stastna, zabudnut na minulost a vydat sa novou stastnejou cestou???
Nebudem vsetko pisat odznova, preklakala by som tu celu krasnu nedelu....
priatel isiel na slovensko, syn isiel za kamaratmi a ja tu sedim v cudzo meste a placem...
rozmyslam, nad sebou, na co som na svete...
mam zly den Wahl...
vonku je tak krasne a ja som tak plna smutku nevidim v nicom zmysel, nic ma netesi...
zas den, ked cakam kedy uz konecne bude vecer, kedy pojdem spat...
mala by som sa ucit cudziu rec, ale men to nejde...
mysienky mi pobehuje kade tade..
neviem sa sustredit, myslim na syna , rozmyslam nad nim....
preco tak velmi uteka za tymi kamaratmi /aj ja som utekjala, ked som mala tolko rokov/,
bojim sa, aby nepremrhal svoju sancu v zivote,nechce sa mu ucit apritom je taky mudry....
co robim zle..ako by som mohla najst spravnu cestu, bojim sa o neho.....
coho sa bojim?
Som plna neicoho, ani neviem coho...
akoby som bola roztrusena na marne kusky a akoby som sa zase mala poskaldat...
aby prisli pekne dni, aby som zas nabrala pozitivny naboj...
niekedy ho mam , ale potom ho zas stratim a kym ho najdem vypalcem more...
len sedim, placem a nechce sa mi tu byt na svete...
takejto uplakanej...-povedz kto moze byt so mnou stastny...
som, akoby sme boli v mojom vnutri dve ....
jedna stastna a druha nestastna...
ale ktora som ja Wahl...
som tu spravne na tomto svete, alebo v tomto cudzom state a meste, s tymto partnerom, s mojim synom...??
Co je zle a co je dobre???
Nevyznam sa niekedy v nicom a niekedy akoby som zas vsetkemu rozumela...
ale dnes v tento den plny slnka sa citim tak nestastna...
smutna...prazdna...este vcera to bolo inak..
co je to so mnou Wahl...
nerozumiem sama sebe, nerozumiem mojmu synovi, ktoreho milujem,ale neviem mu dat slobodu /????/.
Mozem mu ju dat???
Vie s nou narabat?
Je dost rozumny, aby vedel, co je dobre a co zle???
Niekedy si myslim, ze ano, ale niekedy si myslim, ze vobec nevie zhodnotit tieto veci.
Wahl, tentokrat Ta prosim porad...
prave dnes sa citim taka bezradna a smutna...
ako uplakane dieta, ktoremu zoberu babiku.placem a ja neviem preco,
som smutna, neveim preco, som nestastna , neviem preco...
PRECO sa tak niekedy citim???
Ak by si mala chvilku cas a venovala sa mojim pismenkam...
porad mi, ako v sebe znicit ten smutok a strach /akoby bol z buducnosti/........
Dakujem a prajem Tebe a svetkym krasnu slnecnu nedelu plnu lasky a pohody...
s laskou v srdci uplakana
Dadika... 24.2.2008
Mila Wahl,
este maly dodatok k mojmu smutnemu listu......
vies velmi casto moc rozmyslam, riesim a hlavne to, co riesit nemusim...
a co mi je take akoby cudne...
hrozne mi je vsetko luto...
idem po meste a uvidim rodicov, co tlacia pred sebou dieta na invalidnom voziku a men to je luto,
dokazem sa rozplakat i napriek tomu, ze vidim, ze oni su stastni,
uvidim zobraka na ulici a rozplacem sa, vidim staru babicku ako zobre a men je to luto...
zas mi je do palcu...
skoro pri kazdom pribehu, ktory precitam na tvojich strankach placem...
Wahl..vsetko vsetko mi je luto...
je mi snad luto celeho sveta...
poviem si, ze enbudem plakat, ale nejde to, tie slzy s atlacia same a ja ich neviem zastavit...
moj priatel mi hovori, ze to nechape..
akoby mohol, ani ja tomu niekedy nerozumiem...
stava sa mi to naprikald ja pri radosti, ked vidim ako sa deti tesia, mne je do palcu...
co je to za plac???
Ked som boal mala, bola som u mojej babicky a dedka, milovala som ic a este ich aj milujem, aj ked uz nie su medzi nami..
ten cas starveny s nimi bol pre mna poklad...
kedykolvek zavriem oci, viem si ot predstavit, akoby som sa tam vedela dostat...
Ked moj otec zomrel /mal 55 rokov/, bolo mi to luto, ale vedela som, ze to tak musi byt,
ked zomrel dedko bolo mi to luto viac, ale teiz som vedela, ze raz musel prist koniec,
ale ked zomrela babka...zrazu to bolo pre man hrozne...tiez som vedela, ze to raz muselo prist,
ale v tom momente akoby sa zatvorila nejaka destka brana, akoby to vsetko skoncilo...
myslim, ze som vteda ni neplakala, citila som len velku stratu vsetkeho, co som mala tak rada...
vedela som, ze tym sa zacina uplne nova etapa, ze vsetko bude ine...menej sladke.......
v den pohrebu som isla z cintorina, ktora lezi pod horou v krasnom prostredi,
zrazu zacali zvonit zvony ako to uz byva na dedinach, ked je pohreb....
a ja som tie zvony nechcela pocut, zapchavala som si usi, chcelo sa mi kricat do celeho sveta...
ze nechcem aby tie zvony zvonili a uz vobec nie pre moju babicku...
nechcela som to pocut, vtedy som sa rozplakala a neslo to azstavit...
uz som vedela, ze je to tak..
ze zrazu je vsetko inak....
potom zrazilo Martina to auto a mne sa zda, akoby som vtedy este naozaj vsetko nepochopila a teraz mi to vsetko dochadza...
vsetko ten smutok...
kazdy den cakam, ze uz bude tomu smutku koniec a le ten koniec neprichadza.
Neviem sa zbavit minulosti, neviem sa od nej odputat, tak mi to vsetko chyba....
ked idem na cintorin /bude ti to mozno smiesne/ vzdy si lahnem na ich hrob, lezim tam na teplom kameni, ktory prikryva ich hrob,
lezim, mam zatvorene oci, pocuvam vtakov, co lietaju oblohou a v duchu spominam na tie casy...
a zavidim im, ze uz su tam...
niekedy by som tam chcela byt s nimi....
mila Wahl, je vo mne tolko smutku, mam pocit, akoby som vsetkym na tomto svete ublizovala a bola na obtiaz...
nie vzdy ,a le v tomto momente...trapi ma, ze ti toto pisem, taketo smutne riadky v takyto pekny skoro jarny den...
mala by som sa radovat ucit sa cudzi jazyk a ja namiesto toho placem.......,
pozeram von oknom a placem...
citim sa taka zbytocna, akoby ma nikto nepotreboval...
prepac Wahl, prepac, prepac...
nemam sa tu s kym porozpravat v tomto cudzom svete
a snad by ma ani nikto nepochopil, ako by ma mohol niekto pochopit, ke dsa ja sama nechaoem...
tak sa na ma nehnevaj prosim, ze som ta takto zavalila tolkym smutkom...
verim, ze zajtra bude lepsie, ekd nie zajtar , vo stvrtok urcite, ideme lyzovat do Süd Tirol, tak snad mi priroda doda silu a energiu...
Dakuej za pochopenei a prajem ti krasny zvysok nedelneho popoludnia.
s laskou...
uplakana Dadika 24.2.2008
/tak mi hovoril moj dedko...
uz ako mala som dost plakavala, vzdy mi hovoril, ze ked budem velka, tak ma bude bravat na pohreby plakavat...
sranda...asi mal pravdu..zostalo mi to odetraz/...
este raz prepac a krasny slnieckovy den zelam.
Draha Wahl,
ako som doobeda pisala, dnes som mala tazky den....
smutny, uplakany...
stava sa mi to v poslednej dobe casto....
Nakoneic som sa po obede rozhodla, ze pojdem behat, ze potrebujem vzduch, aby som to vsetko predychala....
ked som sa vratila znova som zavitala na Tvoje stranky,
dufajuc, ze v mnohych tvojich odpovediach ktore davas ludom najdem aspon nejake odpovede na moje otazky...
Ach Wahl, dakujem ti si moje slniecko na oblohe...
predstav si nasla som odpoved na moju otazku v konferencii offline...
na mojho syna, ktory mal nehodu pre 3 rokmi a slabsie vidi na prave oko...
potesila ma tvoja odpove da hlavne to, ze si si precitala moje riadky a nasla si si na mna cas a odpovedala mi.
Som ti velmi vdacna, dakujem Ti, nesmierne ma to potesilo, lebo si viem predstavit, kolko asi dostavas listov...
dakujem Ti z celeho srdca, ze si si nasla na mna cas..
Teraz je pre mna vsetko trosku jasnejsie, aj ked priznam, ze este musim na sebe vela zapracovat, aby som nasla sama seba..
Este arz Ti dakujem a prajem Ti kopu krasnych dni naplnenych laskou a slnieckom...
Dakujem za vsetkych......
posielam ti krasny slnecny pozdrav z Wien....
plny lasky a vdaky...
Dagmar /alebo uplakana Dadika/ 24.02.2008
© Wahlgrenis
24.02.2008
