Bolo mi jej strašne ľúto, že umrela, aby sme ju mohli zjesť
Milá Wahlgrenis,
dúfam, že to u vás zvládate.
So mnou je to také, raz hore, raz dole... aj zdravotne.
Do rána som mala sen, ako som držala v náručí kachnu, pripravenú na pečenie, v celku, bez hlavy.
Bolo mi jej strašne ľúto, že umrela, aby sme ju mohli zjesť.
Ďalej to nepokračovalo.
Len si pamätám, ako som ju držala a bolo mi z toho smutno.
Nedávno sme piekli kura v celku a mala som z toho rovnaký pocit.
Nadránom som z ničoho nič mala průjem a po ňom a tom sne už na mäso vôbec nemám chuť.
Neviem, či ho už vôbec, po tomto sne, budem môcť jesť.
Drůbež určite nie.
Ako to tak sledujem, mäso často berieme ako samozrejmosť.
Niekto ho musí mať každý deň, no my sa ho snažíme obmedzovať.
Ráno sme si zapli TV.
Správy normálne nesledujeme, ale dnes sme ich nechali.
Vraveli tam, ako sa môže stať, že kôli Covidu nebude dosť kreviet na Vianoce (tu sa vtedy totiž všetci napchávajú krevetami, kupujú ich na kilá).
Vravím si, veď keď nebudú, nebudú.
Svet sa predsa nezrúti.
Nemôžeme brať vždy všetko ako samozrejmosť.
Ľudia tu mali vždy všetkého dosť.
Väčšina z nich nezažila biedu, režim, aký bol v ČSR, nie sú ani zvyknutí šetriť.
Zrazu niečoho má byť nedostatok a už sú v rozpakoch.
Je to zaujímavé...
Vďaka tomu aj inak zmýšľajú... a aj pozitívnejšie.
Možno, že preto si aj vždy rýchlejšie nájdu prácu.
Snáď si ju konečne nájdem aj ja.
8 mesiacov je už naozaj dlhá doba.
Netuším, čo robím zle.
Zdraví
Česima 17.09.2020
© Wahlgrenis
17.09.2020
