Naša rodina vymiera po meči
Mila Wahlgrenis,
sledujem Tvoju stranku uz par rokov, paci sa mi. Mam nacitaneho Lazareva a par inych knih o karme a zivote po zivote, takze si myslim, ze mam aspon pribliznu predstavu, ako karma funguje.
Mam otazku pre teba - a ako mnohi ini - ani ja neviem najst odpoved. Pytala som sa aj knazov, chodila som k vesticiam, ale akosi necitim, ze mi vie niekto odpovedat.
Mam pocit, ze nasa rodina (jedna vetva - z otcovej strany) vymiera po meci, t.j. muzski potomkovia vymieraju.
Chcela by som vediet, ci je to karma, alebo prekliatie, ci sa s tym da nieco robit, zastavit to atd. Ja som veriaci clovek a skutocne sa z duse casto modlim aj za predkov, aj za moju terajsiu rodinu, za nasu Zem a vsetkych, co trpia. Tiez vzdy prosim o odpustenie tych, komu som ublizila (chtiac ci nechtiac). Myslim, ze som dost empaticky clovek. Ale aby som to skratila. Situacia v nasej rodine vyzera asi takto:
Moj pradedo opustil svojho 2-rocneho syna (mojho deda) na Ukrajine a odisiel so svojou pravdepodobne milenkou (ina verzia hovori, ze to bola jeho zena a aj matka mojho deda, t.j. moja prababka) do Ameriky - zaciatkom 20. stor. ako mnohi ini - odisli za lepsim zivotom. Mojho deda nechali sameho, vychovavala ho cela dedina ako sirotu, pasol kravy atd. a tak nejako prezil. Zobral si moju babku a prve 2 deti im zomreli. Potom sa im narodili 3 synovia. Deda vsak poslali na Sibir. Ani jeden z jeho synov nemal stastny zivot. Prvy zomrel mlady na chorobu. Nikdy sa neozenil a nemal deti. Druhy - moj otec - nikdy nenasiel stastie v manzelstve, je 2x rozvedeny a velmi tazka povaha. Mal len dcery, jedna mu zomrela po porode. Treti - moj stryko - sice miloval obe svoje manzelky, ale obe ho opustili, hoci tvrdo pracoval a bol velmi rodinne zalozeny. Ma 2 dcery a 2 synov. Je vsak smutny, ze mu tie manzelstva nevysli.
Ja som cez rozne archivy nasla nasu druhu vetvu v USA a podarilo sa mi najst aj pradedov hrob. A zistila som, ze ani tam to nie je ruzove: jeden nevlastny stryko nikdy nebude mat deti - je homosexual, druhy je uz asi 3x vo vazeni, treti nevlastny bratranec sa ako 21-rocny zastrelil, stvrty bol tazky alkoholik a bral drogy (ale sa z toho vyliecil), jeho otec v 40tke opustil rodinu, odisiel do Juznej Ameriky a onedlho sa zabil pri autohavarii, no a ked som nasla zaznam o dalsom nevlastnom strykovi v Kanade, tak toho tiez uvaznili, lebo niekoho zastrelil. Pripada mi to ako v zlom filme a vyzera to tak, ze nasa muzska linia nejako vymiera, ale preco? Su toto vsetko skutocne nahody? Mozno by som aj uverila, ale prenasa sa to podla mna aj na mna a moju mamu, t.j. na zeny, ktore su s mojimi pribuznymi spojene. Moja mama doteraz nema stastie na muzov, a posledni dvaja partneri jej zomreli (tieto Vianoce sme sa dozvedeli, ze zomrel jej posledny partner).
Moj muz necakane ochorel, ma smrtelnu chorobu, a momentalne caka na transplantaciu kostnej drene. Medzitym sa prednedavnom dostal moj otec do nemocnice a uz 4 tyzden lezi v kritickom stave a nevedia, co s nim. Cize dvoch najblizsich muzov, akych mam - muza a otca - mam v tom istom case takmer na smrtelnej posteli.
Mam maleho syna. Preto ma trapi, ci sa tieto nestastia daju nejako ovplyvnit, ci je to skutocne tak, ako ma byt, alebo nas prenasleduje nejake prekliatie?
Este chcem poznamenat, ze som raz spolu s otcom bola 2x za jednou babkou-vesticou v horach. Trvalo nam cely den, kym sme sa cez tu horu k nej dostali. 2x nas vratila domov, nechcela nam vobec vestit, mala som pocit, ze nieco vie, ale nechce povedat. Nedala sa nijako presvedcit. Hoci inym vestila. Je to tiez normalne?
Este chcem povedat, ze moj dedko z maminej strany mal vraj v rodine "bosoraka", tak sa to traduje. Moj dedko bol vynikajuci clovek, ale ked zomrel, pracovnik nemocnice, co bol pri nom, dostal epilepticky zachvat, a potom, ako dedka pochovali, vyhorel kostol, kde prebiehali obrady. Mozno si to uz namyslam a mam lahku paranoju, ale napadlo ma, ci aj z tej strany nemoze byt nejaka suvislost.
Inak v rodine nam vsetci umieraju 2. aprila. Aj dedko, aj prababka, aj ini blizki pribuzni.
Hovorila som o tom s fararom, ten si mysli, ze nieco ako prekliatie neexistuje, ze nemam na to takto mysliet, ze moji pribuzni maju skratka v genoch taky temperament, a vysvatil nam byt, aj sa za nas modli. Ja verim v Boha a nemyslim si, ze by nas On chcel nejako trestat, modlim sa k nemu, ale zaroven stale rozmyslam nad tym, ci sa niekedy dozviem odpoved a hlavne co s tym. A da sa este nieco urobit pre zachranu mojho muza a otca? Snazim sa, ako mozem, ale mozno nieco nerobim tak, ako mam?
Dakujem za odpoved (ak budes mat cas) a zelam vela stastia a zdravia.
Esther 29.01.2010
Milá Esther,
podobný případ jsem řešila asi před půlrokem v mém atelieru v Pardubicích, ale tam se jednalo o prokletí ženské linie. Dostaly jsme se až do 16. století, kde byla vyřčena kletba. Tehdy ji vyslovila v hněvu matka směrem ke své tehdy právě rodící dceři. Kletba se ale přenesla dál, resp. dostala se ke všem ženám v rodě. Byl to opravdu silný příběh, nehezký.
Vnímám něco podobného u Vás, ale takto na dálku je to hodně složité...
Současně také chápu věštkyni, za kterou jste byli. S karmou se pracuje těžko, není možné do ní jen tak vstoupit, když se rozhodnete něco měnit. Platí tady jiné zákonitosti v životě, je opravdu moc důležité, o co tehdy v minulosti šlo. Bez tohoto pochopení se těžko může něco změnit.
© Wahlgrenis
29.01.2010
Mila Wahlgrenis,
dakujem za Vasu rychlu odpoved, s radostou by som sa s Vami stretla, ale momentalne nemam ako, zijem v USA, moj muz je teraz v nemocnici a bude este 6 tyzdnov - pokial prezije transplantaciu (prvych 100 dni je kritickych), a lekari povedali, ze tu musim byt (uvazovala som, ze odbehnem aspon na Ukrajinu k otcovi na par dni, ale ani to nemozem, musim tu byt, lebo ja som hlavna opatrovatelka muza a lekari to vyzaduju, musim byt tu, priemerny cas liecby je 1 rok), takze som v takejto situacii, nemozem sa ani pohnut.
Ale ak by a mi podarilo nejako dostat nazad do Europy, napr. buduci rok, ak Boh da, urcite by som sa Vam ozvala, lebo skutocne si myslim, ze je nacase, aby som nasla odpoved a ak sa da, nieco s tym urobit.
Lebo neviem, ci muz trpi, lebo sa ozenil akurat so mnou a nanho sa prenieslo moje prekliatie, alebo to s tym nema spolocne, ja nechcem nikomu ublizovat, bola by som nestastna, ak by moj muz zomrel kvoli mne.
Ale s muzmi v nasej rodine je to skutocne tak, lebo u nas sa rodia uz len dievcata, a moj syn je posledny, mam sice 2 sesternice na Ukrajine, ale tie nemozu mat deti - pokusaju sa o ne uz roky.
A bratranec ma tiez 2 dcery, ani jedneho syna. Preto sa ja o svojho syna bojim.
Dala som ho pokrstit, aj farar ho este dodatocne posvatil, pri krste maly vobec neplakal a farar povedal, ze za jeho 17 rokov praxe to bolo 1. dieta, co vobec neplakalo.
Hovorila som s roznymi vesticami, aj moja mama, zaujimave, ze vsetky tvrdia, ze "budem v poriadku", ale ako mozem byt v poriadku, ked mam 39rocneho muza na smrtelnej posteli z totalne zriedkavou chorobou (2 z 1 miliona), a otca, co v rovnakom case umiera (uz umieral, ozivili ho), a este aj mame rovno teraz zomrel partner, tiez necakane, dostal porazku.
K tomu mojmu slovenskemu dedkovi som zabudla povedat, ze mu osadili pomnik, na ktorom sa teraz vytvorila nejaka tmava cmuha, boli sa na to pozriet pracovnici tej firmy, a ti povedali, ze za 20 rokov svojej praxe v zivote nieco take nevideli
a netusia, co to je, ale ze ak to nezmizne, vymenia nahrobny kamen.
Jednoducho uz sa mi toho zda trosku privela, tychto znakov, len neviem, co s tym, je mi jasne, ze nieco asi treba robit, ale co?
Takze ano, ked budem moct a dostanem sa nazad domov, urcite sa Vam ozvem a urcite sa s Vami stretnem, pokial budete moct. Zatial sa budem dalej modlit, nic ine neviem.
Dakujem Vam za vsetko,
Esther 30.01.2010
