Zjistila jsem, že jsem bránou
Milá Wahlgrenis,
totu cestou by som chcela zapriať budúcim dušičkám, čo sa chystajú narodiť, aj ich mamám a otcom veľa šťastia a zdravia.
Spomenula som si na pocit, ktorý sa dostavil pri narodení mojej dcéry a trvá prakticky doteraz.
S úžasom som zistila, že môžem byť bránou, ktorou k nám prichádza čosi neopakovateľné.
Nový človiečik pochádzal zo mňa a pritom si už od prvého okamihu hľadal vlastnú cestu životom.
Ako keby sa oddelil z každej mojej bunky kúsoček a spolu s niečím, čo doteraz celkom nechápem, funguje samostatne.
Nie som to už ja, aj keď sa na mňa veľmi podobá.
Osud mi dovolil ukázať jej, ako podľa mňa funguje svet, doteraz mi umožňuje viesť s ňou debaty,
radiť jej, mám komu zveriť svoje skúsenosti.
A dúfať, že bude šikovnejšia, lepšia, múdrejšia...
Pri týchto úvahách sa nevyhnutne musím usmievať.
Ale prišla som ešte na čosi.
Tak, ako čas beží, namiesto toho, aby iba preberala moje dojmy, hľadá si vlastné.
Osamostatňuje sa.
Ale necítim smútok.
Všetky chvíľky, ktoré som s ňou mohla zažiť, ma naučili vnímať lepšie svet.
Čoraz častejšie sa mi stáva, že pocity spojené s čímkoľvek a s kýmkoľvek, ma napĺňajú tiež úžasom.
Ako keby sa mi tie čiastočky buniek pomaly vracali z dlhej cesty späť.
Už to nie je o tom, že zo mňa niečo nové vzniká, ale skôr o tom, že niečo prijímam.
Akceptujem.
Bez výhrad a so šťastím, že som vôbec mohla.
Zdá sa mi, že všetko chápem akosi lepšie.
Aj seba.
A to mi dáva silu prijať obe strany mince.
Neviem, komu za to poďakovať, ale verím, že si to nájde adresáta.
Prajem všetkým veľa nádherných možností precítiť život.
Henika 09.11.2005
© Wahlgrenis
09.11.2005
